Životopis otca Petra Paula Orosa

Od dediny k dedine, od domu k domu...
Zdá sa, že tento životný štýl bol Petrovi Orosovi vlastný už dávno pred príchodom sovietskej moci...

UA | PL | EN

..Syn človeka nemá,
kde by hlavu sklonil...

Peter Pavol Oros sa narodil v obci Biri 14. júla 1917, neďaleko Mariapóča, vtedy ešte v Rakúsko-Uhorskej ríši, v kňazskej rodine otca Ivana Orosa a jeho manželky Alžbety Rakovskej. O tri roky starší brat sa volal Ivan. Neskôr sa aj on stal kňazom, za čo bol poslaný na Sibír.

Už od detstva musel Peter veľa cestovať: keď mal niečo vyše roka, zomrel mu otec a matka s dvomi synmi sa presťahovala k svojmu otcovi do obce Berezniky. O dva roky sa matka vydala za notára Tibora Dudynského a presťahovala sa so synmi k nemu do susednej dediny Kerecky. Keď mal Peter necelých deväť rokov, zomrela mu matka, nevlastný otec sa druhykrát oženil a o rok ho poslal spolu s bratom do obce Skotarske k rodine otca Alexandra Sabova, ktorého manželka Anna Orosová bola sestrou ich starého otca a zároveň Petrovou krstnou mamou. O päť rokov sa rodina presťahovala do Mukačeva kvôli odchodu otca Alexandra do dôchodku. Už o rok, po smrti otca Alexandra, sa Peter presťahoval k otcovi Andrejovi Sabovovi a jeho rodine do obce Sokyrnycja.

Od samého začiatku bol život Petra Orosa poznačený krížom: smrť otca, smrť matky, odmietnutie, neprijatie, sťahovanie, zmeny rodín, hraníc, štátov... Sám Boh pripravoval Petra na poslanie, ktoré pre neho určil – prinášať Dobrú zvesť tým, ktorí trpia, nemajú to najpotrebnejšie, strácajú blízkych...

«Všetci, ktorí ho poznali bližšie, boli dotknutí jeho láskavým a pritom rozvážnym správaním. Jeho horlivosť pre Božiu slávu nemala konca. Kdekoľvek sa objavil, získal si všetkých svojou radosťou, láskavým úsmevom. Bez akýchkoľvek slov, všade vyžarovala  z neho radostná zvesť Evanjelia a jeho láska k ľuďom bola taká vrúcna a osobná, že každý ho považoval za svojho osobného priateľa. Kto sa s ním raz stretol, nemohol na neho nikdy zabudnúť. Akoby pre neho neexistoval žiadny smútok, choroba ani utrpenie. Vždy bol veselý a plný dôvery ako dieťa. Akoby nemal zmysel pre politické záležitosti, okrem Božích vecí ho nič nezaujímalo. Kým iní rozprávali rôzne správy, on už v mysli pripravoval rozprávanie nejakého milého príbehu z Evanjelia a spájal ho s prežívaním prítomného okamihu…»

Spomienka od Pavla Maďara

...Všetko môžem v tom,
ktorý ma posilňuje...

Peter Oros v roku 1937, cítiac povolanie pokračovať v rodinnej tradícii ako kňaz, vstúpil do seminára v Užhorode a 18. júna 1942 bol vysvätený za kňaza ako celibátnik v obci Domaninci Mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a okamžite bol poslaný slúžiť do obce Veľké Komjaty.

Už o dva roky bolo Zakarpatsko obsadené Červenou armádou a s ňou prišlo prenasledovanie Cirkvi, teror, vyhrážky, zatýkanie, transporty na Sibír, vraždy...

Ducha otca Petra Orosa to vôbec nezlomilo. On, ako aj predtým, slúžil ľuďom, najprv vo Veľkých Komjatoch, od roku 1946 v Bilkách a od roku 1949 v ilegalite, skrývajúc sa, po celom Boržavskom údolí. Bol to človek modlitby, mieru, úcty ku každému človeku. Jeho neobmedzená štedrosť vyvolávala dokonca nepochopenie, pretože daroval novodarované topánky alebo sako prvému stretávaciemu núdznemu človeku, ktorého strerol. Nemyslel na seba, len na iných. Keď niekto potreboval jeho pomoc, neexistoval pre neho deň ani noc.

«Keď začalo otvorené prenasledovanie gréckokatolíckeho vierovyznania, správal sa tak, akoby sa nič nedialo. Zajtra – pozajtra sa všetko vráti do starých koľají, všetko sa vyjasní, všetka nenávisť prestane a ľudia budú môcť ďalej bez prekážok vyznávať svoju vieru. Veriacim neustále vysvetľoval len jedno, ako treba milovať a ceniť si svoju vieru, byť verný za každých okolností života a pritom rešpektovať všetkých ľudí, ktorí žijú podľa svojho presvedčenia.»

Spomienka od Pavla Maďara

...Požehnané kráľovstvo...

Sily pre život otec Peter čerpal z Najsvätejšej Eucharistie... v detstve, v seminári, pred prenasledovaním, v ilegalite...

Svetlo uprostred temnoty noci a prenasledovania, nádej uprostred zúfalstva, miesto stretnutia so Spasiteľom, ktorého Kráľovstvo je večné a neprekonateľné žiadnou ľudskou mocou...

Poslednýkrát prijal sväté prijímanie Peter Oros chvíľu pred smrťou, na kolenách...

...Milujem ťa, Matka Božia...

Otec Peter bol veľkým ctiteľom Bohorodičky. Stala sa pre neho skutočnou Matkou, ktorá ho sprevádzala na ceste, utešovala ho v bolestiach a dodávala odvahu v skúškach. Od mladosti Peter nepúšťal z rúk ruženec, učil sa na ňom modliť deti aj starších. V časoch prenasledovania so sebou vždy nosil ikonu Čenstochovskej Bohorodičky a umiestňoval ju na improvizovaný oltár v každom dome, kde slúžil liturgiu. Dokonca sa zdravil: "Sláva Ježišovi Kristovi a Márii."

...Nielen v neho verím,
ale ho aj milujem...

V časoch zákazu činnosti Cirkvi otec Peter slúžil v noci, pretože cez deň bolo mimoriadne nebezpečné sa pohybovať. V noci prechádzal z dediny do dediny, slúžil liturgiu, spovedal, krstil, sobášil, pochovával a predovšetkým hlásal Dobrú zvesť. Opakovane ho zadržala polícia, brala na výsluchy, ktoré boli sprevádzané bitím. Nikdy nikto nepočul z úst otca Petra krivé slovo, dokonca ani voči nepriateľom, voči tým, ktorí ho nenávideli. Vždy hovoril, že Cirkev vstane z mŕtvych...

Na jednom z výsluchov sa dôstojník KGB spýtal kňaza: "Naozaj vy, mladý človek, veríte v Boha?", na čo počul odpoveď otca Petra: "Nielen v neho verím, ale ho aj milujem.»

...Máme šťastie, že môžeme trpieť
za naše sväté vierovyznanie...

Koncom mája 1953 bol otec Peter takmer deväť dní držaný vo väzení v Užhorode. Keď ho prepustili, pýtali sa ho, či ho bili. Odpovedal: "Nie, nebili ma, naopak – viedol som im duchovné cvičenia. Prichádzali veľkí náčelníci, kládli otázky o náboženstve – aký je rozdiel medzi nami a pravoslávnymi, čo je Eucharistia, spoveď atď., a ja som všetko vysvetlil. Nebili ma, ale takmer okamžite ma prepustili." Jednému z dôstojníkov Peter Oros dokonca daroval ruženec a naučil ho na ňom modliť sa.

Otca Petra prepustili, sľubujúc mu voľný pohyb, prácu a vybavenie pasu. Dokonca mu bolo ľúto, že ho prepustili na slobodu. Hovoril: "Nie som tomu rád. Radšej keby ma zavreli, pretože aj tam ľudia čakajú na Božie Slovo."

...vieru som zachoval...

Smrť otca Petra Orosa, ako aj celý jeho život, prišla k nemu na ceste, v pohybe. Ponáhľal sa k umierajúcemu s Eucharistiou, ale tentoraz to nestihol. 27. augusta 1953 mu policajt nedovolil nastúpiť do vlaku v obci Silce a niekoľko metrov od cestného kríža ho zastrelil.  

...Na svete nie je nič lepšie,
ako trpezlivo, ochotne trpieť pre Krista...…

Jeho vražda bola okamžite uznaná za mučenícku smrť. Hoci jeho telo zostalo ukryté až do rozpadu Sovietskeho zväzu, spomienka na neho nevyhasla v srdciach veriacich.

Roky komunistického režimu nedokázali zničiť spomienku na svätosť otca Petra. Boli ľudia, ktorí vedeli, že je pochovaný na území policajného oddelenia v meste Iršava. Hneď po páde Sovietskeho zväzu sa začalo s hľadaním pozostatkov kňaza, ktoré vyvrcholilo ich nájdením a prenesením otca do kaplnky pri kostole v obci Bilky 28. augusta 1992.